Chov týchto najväčších zástupcov vtáčej ríše sa rozšíril z afrického kontinentu, kde vznikli prvé pštrosie farmy s domestikovanými vtákmi, aj na ďalšie svetadiely vrátane USA a Európy. Dá sa tak predpokladať, že zdomácneného afrického zástupcu bežcov čaká iný osud, než aký pred pár storočiami stretol vyhubených vtáčích obrov z Madagaskaru.
Charakteristické znaky bežcov
Africké pštrosy dvojprsté patria spoločne s juhoamerickými nandu (2 druhy) a austrálsko-ázijskými druhmi zastúpenými kazuármi (3 druhy), emu (1 druh) a kiviami (5 druhov) do nadradu bežcov. Ako napovedá názov, ide o vtáky, ktoré pri svojom premiestňovaní používajú výhradne silné nohy. To však úplne neplatí pre juhoamerické tinamy, ktoré sa podľa nového systematického usporiadania tiež radia medzi uvedené nelietavé vtáky. Spoločnými rysmi bežcov sú lebečná báza paleognátneho typu, špecificky utvorená panva, nerovnomerné operenie tela, kopulačný orgán (penis) a spôsob hniezdenia s typickou starostlivosťou samca o vajcia a mláďatá.
Vhodné kŕmenie pre pštrosy
Pštrosy nepatria k prísnym bylinožravcom, v prírode sa živia aj hmyzom, malými cicavcami, jaštericami a príležitostne aj vtáčími vajcami. Z rastlinnej potravy uprednostňujú listy dvojklíčnolistových rastlín, ďalej semená a bobule. V zajatí sa dospelým pštrosom najčastejšie predkladajú kompletné granulované krmivá, doplnené o čerstvé zelené krmoviny, zeleninu, jablká a okopaniny.
Kŕmna dávka pre kurčatá a mladé zvieratá by mala obsahovať vyšší podiel bielkovín. Doplnok minerálnych látok, najmä vápnika a fosforu, je dôležitý nielen pri utváraní kostry, ale aj na tvorbu škrupín počas znášky.
Na podporu drvenia a rozdrobenia potravy pštrosy prehĺtajú malé kamene a piesok. Ak vtáky nemajú prístup k tomuto materiálu, musia dostávať grit. Potreba vody, ktorú by vtáky mali mať k dispozícii vždy čerstvú, sa odvíja nielen od klimatických podmienok, ale aj od použitého krmiva.
Bežce chované na farmách a v hobby chovoch
Africký pštros dvojprstý
Z pohľadu hospodárskeho využitia je najzaujímavejší zástupca afrických nelietavých vtákov – africký pštros dvojprstý, ktorý v dospelosti dosahuje hmotnosť až 150 kg. Tieto najväčšie vtáky, ktoré sa dožívajú až 70 rokov, vyrovnávajú hendikep v podobe nelietavých krídel vynikajúcim zrakom a sluchom. A samozrejme behom, pri ktorom na krátku vzdialenosť dokážu vyvinúť rýchlosť prevyšujúcu 50 km za hodinu.
Typické čiernobiele sfarbenie samca s ozdobnými perami na krídlach a chvoste je v ostrom kontraste s hnedosivým perím samice. Lýtka, hlava a krk sú bez peria, respektíve sú len opáperené. Mláďatá sa vyfarbujú koncom druhého roka, ale už od deviatich mesiacov veku sa u nich dá rozpoznať pohlavie. Zatiaľ čo samice pohlavne dospievajú v dvoch až troch rokoch, samce dozrievajú o rok neskôr. Pštrosíčatá pomerne rýchlo rastú, v šiestich mesiacoch dosahujú hmotnosť až 50 kg a v priebehu ďalšieho polroka svoju hmotnosť zdvojnásobia.
Nandu pampový
Ďalším druhom chovaných bežcov je podstatne menší (s hmotnosťou do 30 kilogramov) nandu pampový, ktorého domovinou sú stepi a savany vo východnej časti Južnej Ameriky. Sivohnedo sfarbená samica je svetlejšia než samec, ktorý má na rozdiel od nej čierno sfarbený krk. Mláďatá sú pruhované. Spôsobom života aj potravinovými nárokmi sa od svojho afrického bratranca prakticky nelíšia. Voľne žijúca populácia nandu sa dokonca nachádza aj v Európe, konkrétne v biosférickej rezervácii Schaalsee, kde sa usadili vtáky, ktoré unikli z farmy v Šlezvicku – Holštajnsku. V roku 2018 mala severonemecká populácia nandu 566 jedincov, z ktorých viac než polovicu tvorili minuloročné mláďatá.
Emu hnedý
Napokon posledným adeptom bežcov na chov na farmách je najväčší austrálsky vták – emu hnedý, ktorý dosahuje hmotnosť do 50 kg. Podobne ako predchádzajúce dva druhy sa aj tento vták s hnedasto sfarbeným splývavým perím a modrou kožou na lysom krku dobre prispôsobil našim klimatickým podmienkam. Podobne nenáročný je aj na ošetrovanie a kŕmenie.
